Moskva/Washington
11. augusta (TASR) - Studená vojna priniesla tie najničivejšie zbrane
na svete. Patrí medzi ne aj vodíková (termonukleárna) bomba. Jej prvý
test uskutočnili Spojené štáty americké 1. novembra 1952. O necelý rok
nato tak urobil Sovietsky zväz. V sobotu 12. augusta uplynie od tejto
udalosti 70 rokov.
Začiatok vedecko-výskumných prác spätých s využitím jadrovej energie na
vojenské účely sa datuje v Sovietskom zväze od počiatku 40. rokov
minulého storočia. Prvá sovietska atómová bomba vybuchla 29. augusta
1949 na atómovej strelnici pri kazašskom Semipalatinsku. Stalo sa tak
viac ako štyri roky potom, čo Spojené štáty zhodili 6. augusta 1945
atómovú bombu na Hirošimu a o tri dni nato na Nagasaki.
Nastolená rovnováha jadrových veľmocí však nemala dlhé trvanie. Rozbehlo
sa druhé kolo pretekov v zbrojení. Spojené štáty 1. novembra 1952
prvýkrát úspešne vyskúšali ešte ničivejšiu zbraň - vodíkovú bombu. Mala
silu 10,4 megatony, čo bolo 600-krát viac, ako mali atómové bomby, ktoré
zničili japonské mestá Hirošima a Nagasaki.
Reakcia Moskvy nenechala na seba dlho čakať. Do pretekov v zbrojení
nasadila svoje najlepšie mozgy - skúseného jadrového vedca, otca
sovietskej atómovej bomby, Igora Kurčatova a vychádzajúcu vedeckú
hviezdu, fyzika Andreja Sacharova. Utajený jadrový program sa odvíjal v
uzavretom meste Arzamas (v súčasnosti Sarov), ležiacom v
Nižnonovgorodskej oblasti Ruska.
Miestom skúšky, rovnako ako pri teste prvej sovietskej atómovej bomby,
sa stal Semipalatinský jadrový polygón. K explózii RDS-6s, tak sa prvá
sovietska vodíková bomba označovala, došlo 12. augusta 1953 o 7.30 h
miestneho času. Američania ju nazvali Joe-4. Bol to v poradí štvrtý
pokus sovietskej jadrovej zbrane.
Sila jej výbuchu dosiahla 400 kiloton, čo bolo takmer 30-krát viac ako
výbuch jadrovej bomby, ktorá zničila Hirošimu. Pred testom sa rozhodlo,
že bombu nezhodia z lietadla, ale ju umiestnia na oceľovú vežu vysokú 30
metrov. Samotný Sacharov sledoval test z otvorenej miestnosti
vzdialenej 45 kilometrov od miesta výbuchu. Vedci, ktorí sa na skúške
zúčastnili neskôr spomínali, že ich udivilo, aké žiarivé bolo svetlo po
explózii, keď rezalo oči aj cez špeciálne čierne okuliare.
Za úspešný pokus vodíkovej bomby získal Andrej Sacharov od štátu prvé z
celkove troch ocenení Hrdina socialistickej práce a Stalinovu prémiu
spolu s odmenou 500.000 rubľov, čo sa v tom čase rovnalo približne 40
ročným platom lekára. V októbri 1953 bol jednohlasne zvolený za člena
Sovietskej akadémie vied – vo veku 32 rokov sa stal v histórii
najmladším akademikom.
Andrej Sacharov si ale čoraz viac uvedomoval morálny aspekt svojej práce
a začal vystupovať za zákaz respektíve obmedzenie skúšok jadrových
zbraní. "Moje najväčšie prianie je, aby termonukleárne zbrane zadržiavali vojnu a nikdy sa nepoužili,"
vyhlásil. Rovnako začal čoraz častejšie kritizovať sovietsky režim a
vystupovať na obhajobu ľudských práv začo bol perzekvovaný a vysídlený
do mesta Gorkij (dnes Nižnij Novgorod). Rehabilitáciu mu priniesla až
Gorbačovova prestavba.
Tiež americký fyzik Robert Oppenheimer, ktorý riadil od roku 1942 v
laboratóriách v Los Alamos v štáte Nové Mexiko prísne tajný projekt
vývoja atómovej bomby Manhattan, si uvedomoval ničivú silu jadrových
zbraní.
Pri pokusnom jadrovom výbuchu v júli 1945 vo vojenskom priestore
Alamogordo v nevadskej púšti v Novom Mexiku ostal šokovaný a sám seba
označil za "ničiteľa Zeme". Aj preto sa snažil presadzovať
myšlienku, aby atómová bomba slúžila len ako hrozba a nie na reálne
použitie. V polovici 50. rokov ho obvinili z podvratnej činnosti proti
USA a zo špionáže pre Sovietsky zväz. Politickej rehabilitácie sa v
Spojených štátoch dočkal v roku 1963, kedy mu prezident John F. Kennedy
udelil prestížnu cenu Enrica Fermiho.
0